Skúste sa opýtať niekoľko ľudí nad 60 rokov, čo v živote najviac ľutujú. Pravdepodobne dostanete rôzne odpovede, ale jedna sa bude určite opakovať a vyskytovať najčastejšie. Má znenie podobné týmto: „že som nestrávil viac času s rodinou…“, „že som si neužil viac času s ľuďmi na ktorých mi záleží…“
… ostatne ani nemusíme mať za sebou polovicu života, aby sme aj my podobné veci neľutovali, stačí, aby si videla svoje milované dieťa vyrastať. Dala by si čokoľvek za to, aby si mohla vrátiť čas a namiesto mnohých vecí, ktoré si predtým „musela“ uprednostniť, by si radšej každú možnú chvíľu strávila s tým malým človiečikom. Držala ho v náručí a užívala si jeho prvé slová, úprimné úsmevy radosti, že si mu na blízku.
Pri mojich úvahách nad touto témou a pri pozorovaní ľudí okolo seba som prišiel na to, že sú dve veľké skupiny ľudí, každý z nás sa nájde viac či menej v oboch, ale jedna väčšinou dominuje. Ak to dokážeme identifikovať a uvedomiť si to, tak môžeme výrazne zmeniť = zlepšiť svoj prístup k životu a prežiť ho naozaj v radosti.
Prvou skupinou sú ľudia, ktorým strach z budúcnosti kradne prítomnosť. Určite to pozná každý z nás, ten pocit, keď musíš pracovať viac, aby sa tvoja rodina mala dobre, aby niekto nepovedal že… Akýkoľvek strach z toho, čo by sa mohlo stať v budúcnosti si pýta našu pozornosť a našu akciu k jeho eliminovaniu.
Pozor, to nie je samo o sebe zlé. Sám som otec a pomerne mladý, takže osobne veľmi dobré poznám strach z budúcnosti a potrebu rodinu zabezpečiť a ochrániť. Problém však nastáva vtedy, keď naše snahy (eliminovať všetko, čo nám naháňa hrôzu – že by sa mohlo stať), nám začnú čím ďalej, tým viac ukrajovať z nášho veľmi cenného času, ktorý máme jeden pre druhého. Boh tento náš strach veľmi dobre pozná. Dokonca aj Ježiš reaguje na túto skutočnosť nasledovne:
„Nebuďte teda ustarostení o zajtrajšok, lebo zajtrajšok sa o seba postará.“ Mt 6,34 a na inom mieste hovorí: „Keď teda Boh na poli takto oblieka trávu, ktorá dnes je a zajtra ju hodia do pece, o čo skôr sa postará o vás, maloverní! Ani vy sa teda neumárajte otázkami, čo budete jesť a čo budete piť. Nebuďte utrápení! Veď toto všetko zháňajú národy tohto sveta. Váš Otec predsa vie, že to potrebujete.“ (Lk 12,28-30)
Nemyslím si však, že by tým chcel Boh povedať, aby nám to bolo jedno, aby sme si užívali prítomnú chvíľu nehladiac na následky. Myslím, že Boh nás volá z prehnaného strachu o budúcnosť. Myslím si, že nás volá k väčšej dôvere v Neho, aby sme my viac mohli žiť v radosti, v láske a svoj drahocenný čas viac využívali k milovaniu ľudí, ktorých máme okolo seba. Tým rástli aj k láske k nemu a k životu v radosti.
Druhou skupinou sú ľudia, ktorým ľútosť nad minulosťou kradne prítomnosť. Do tejto druhej skupiny spadajú prevažne starší ľudia, ktorý už niečo zažili, či už to bolo krásne a pozitívne alebo naopak ťažké či osobné zlyhania. V prípade toho krásneho si v hlave prehrávame, aké to boli krásne časy, detstvo, zážitky a pritom nám uniká pomedzi prsty prítomnosť, ktorá je rovnako vzácna (čo si často uvedomíme až neskôr). Alebo naopak sa trápime nad tým, čo sa v minulosti stalo a nedovolí nám to prežiť prítomnosť naplno v radosti – lepšie.
Tak či tak je naša myseľ niekde v minulosti „v čase“ v ktorom už nemôžeme nič zmeniť a tým nevenujeme pozornosť prítomnosti, kde môžeme zmeniť mnohé. Ako hovorí svätý Pavol: „ale len jedno robím: zabúdam na to, čo je za mnou, a usilujem sa o to, čo je predo mnou. Bežím k cieľu pre cenu nebeského Božieho povolania v Kristovi Ježišovi.“ (Flp 3,13-14) a v Izaiášovi zasa môžeme dočítať: „Nespomínajte predchádzajúce veci a o dávnych nerozmýšľajte. Hľa, robím čosi nové, teraz to klíči, či to nebadáte? Áno, urobím cestu na púšti a rieky na pustatine.“ (Iz 43, 18-19)
Boh nás povoláva k novým veciam. Každý si prechádzame nejakou svojou púšťou, ale zastav sa na chvíľu a počúvaj v diaľke Boží hlas volajúci na teba: „Hľa, robím čosi nové, teraz to klíči, či to nebadáte? Áno, urobím cestu na púšti a rieky na pustatine.“ (Iz 43, 19) Vráť sa späť svojou mysľou do prítomnosti. V dôvere zastav a nechaj sa preniknúť krásou prítomného okamihu. V dôvere, že Boh robí nové krajšie veci ako sa nachádzajú v tvojej minulosti, že odpúšťa a lieči väčšie veci ako ťa mohli v minulosti zasiahnuť. V dôvere, že sa postará o tvoju budúcnosť.
Preži každý prítomný okamih naplno, koniec-koncov to jediné je naozaj skutočné – Tu a Teraz. Minulosť je dávno preč a budúcnosť dokážeš najlepšie ovplyvniť iba ak jej nebudeš venovať pozornosť a spravíš všetko pre to, aby si prítomnosť žil v plnosti Božieho požehnania.
A čo to znamená v praxi? Je to jednoduché a nestojí to nič. Stačí sa zastaviť, rozhliadnuť sa okolo seba a vnímať Božiu prítomnosť. Vnímať ju v ľuďoch, ktorých miluješ, ktorých máš najbližšie, vnímať ju vo vánku vetra, v padajúcich kvapkách dažďa, v slnečných lúčoch prenikajúcich oknom. V hlase svojej manželky, v objatí svojej matky, v úsmeve dieťaťa.
